Následující ukázka pochází ze slovenského překladu autobiografie Johna Havliceka „Hondo: Celtic Man in Motion“. Knihu, kterou v roce 1977 publikoval Havlicek ve spolupráci s Bobem Ryanem, pro Vás do Slovenštiny přeložil Lukáš Kuba (@Luke_Mellow) a celou si ji budete moci zdarma přečíst od 24.10.2016 na www.ceskoslovenskyjohnhavlicek.wordpress.com.

Samozrejme, veľkým prekvapením finále bolo meno nášho súpera. Väčšina expertov NBA sa celú sezónu zhodovala na jednej veci: bez ohľadu na to, ktorý tím postúpi z Východnej konferencie, tím čakajúci naň bude Golden State. Warriors minulý rok vyhrali titul porážkou favorizovaného Washingtonu a túto ligovú sezónu mali v základnej časti najlepšiu bilanciu. Ale v playoff to už také ružové nebolo. Takmer ich vyradil Detroit v prvom kole a definitívne ich eliminoval tím Phoenixu, keď Warriors prehrali rozhodujúci siedmy zápas na vlastnej palubovke.

Nikto nemohol tvrdiť, že Phoenix si nezaslúžil postúpiť do finále. Tuším, že Suns vyhrali 17 z posledných 18 zápasov doma, a k tomu vonku ku konci sezóny viac vyhrávali než prehrávali. Na začiatku playoff boli v skutočne v dobrej forme - Seattle v prvom kole porazili v šiestich zápasoch. Zvýšili si tým sebavedomie a to im slúžilo na šokovanie basketbalového sveta, keď vyprevadili domov Golden State bez výhody domáceho prostredia.

Boli mužstvom schopným hrať rôzne štýly a vo svojom strede mali niekoľko všestranných hráčov. Pre všetkých v lige bol veľkým prekvapením ich rookie center Alvan Adams. Taktiež mali vynikajúceho hráča v osobe Paula Westphala, ktorého získali od nás trejdom za Charlieho Scotta. Vždy som vedel o jeho kvalitách, Paul len potreboval dostať šancu hrať. Ďalej mali Keitha Ericksona, ktorý bol práve v skvelej forme. Počas nášho finále sa však zranil a to Suns citeľne oslabilo. V ich tíme boli aj Dick Van Arsdale, rookie rozohrávač menom Ricky Sobers, na pozícii forwardov Curtis Perry a Gar Heard, ktorého získali túto sezónu z Buffala tesne pred uzávierkou trejdov. Mali namiešaný dobrý mix mladosti a skúsenosti, plus výborného kouča Johna MacLeoda. V základnej časti sme ich porazili štyrikrát za sebou; pravda nehrali sme proti nim odvtedy, čo sa zohrali a dostali do formy.

Toto finále bude navždy pamätné vďaka zápasu číslo päť. Prvé dva sme doma vyhrali. Ani v jednom z týchto domácich zápasov som nebol v základnej päťke, ale v otváracom stretnutí som hral 40 minút so streľbou 7-z-12, a bol som na ihrisku dosť dlho na to, aby som skóroval 23 bodov v zápase číslo dva. Berúc do úvahy moju frustráciu v sérii s Clevelandom a fakt, že som nemohol trénovať, bol som dosť potešený.

V ďalších dvoch zápasoch dominovali obvinenia a protiobvinenia týkajúce sa našej údajnej prehnanej tvrdosti, a Suns ich vyhrali oba pred vlastným búrlivým obecenstvom v aréne Veterans Memorial Coliseum, jednej zo živších arén v NBA. Viedli sa dlhé reči o tom, že náš poškodili rozhodcovia, ale úprimne, ani v jednom z tých stretnutí sme nehrali príliš dobre. Adams, veľmi elegantne hrajúci a nesmierne inteligentný hráč, nás odpravil v zápase číslo tri. Štvrtý zápas sme takmer dotiahli do víťazného konca, ale Phoenix si nakoniec ustrážil výhru o dva body - naspäť do Bostonu sa cestovalo za stavu 2-2. Presne takto prebiehali aj naše dve predchádzajúce série s Buffalom a Clevelandom.

Hrám už basket dlhú dobu, počas ktorej som sa naučil, že v zápale hry nikdy neviete povedať či ten-ktorý zápas vojde do histórie. Prvé štyri stretnutia série moc dobre zahrané neboli, z oboch strán. Tie dva vonku vo Phoenixe boli plné emócií, ale rozhodne sa nejednalo o jednu z najpozoruhodnejších sérií všetkých čias. Ani náznakom. Pred nami však bol zápas, ktorý dnes mnohí ľudia označujú za najlepší v histórii.

Ráno v deň piateho zápasu som prišiel do Boston Garden na už rutinné ošetrenie. A keď už som tam bol, rozhodol som sa zostať a zastrieľať si, pretože som stále netrénoval a tréning streľby by mohol pomôcť presnosti môjho streleckého oka. Bol som pripravený vybehnúť na palubovku, keď som tam zrazu uvidel hráčov Suns pri ľahšom workoute. Musel som chvíľu počkať, kým skončia, a potom som bol na rade ja.

Môj malý syn Chris mi po strelách prihrával loptu. Po každej mojej strele mi loptu hodil naspäť. Musel som strieľať asi 30 až 45 minút v kuse, a to som ani netriafal tak dobre. Bol som mimo rytmu a necítil som pri strelách potrebnú istotu.

Našťastie, veci sa zmenili zahájením piateho zápasu. Všetci sme hrali skvele a veľmi rýchlo sme Suns odskočili do vedenia 20:5. Znovu som sa dôkladne koncentroval na to, aby som mal dobrý štart do stretnutia; vedel som, že únava začne pôsobiť čoskoro. Bol som odhodlaný dostať niečo z mojej nohy hneď v prvých minútach, a to sa aj darilo, takže som bol nadšený z nášho čoraz viac rastúceho a temer už nedostižného vedenia.

Namiesto ľahkého víťazstva som však musel odohrať 58 minút.